Karel Dvořák
Kultúrny šok
Pretože všade dobre, doma najlepšie. Konečne, hlava moja nevedomá! Hoci to neznie celkom nevinne, doma sa občas cítim ako v cudzine a v cudzine občas ako doma.
Pretože všade dobre, doma najlepšie. Konečne, hlava moja nevedomá! Hoci to neznie celkom nevinne, doma sa občas cítim ako v cudzine a v cudzine občas ako doma.
Viem, že na tomto hrobe bolo už preliatych veľa sĺz, ale... ...hneď po tom, ako som od poľského príbehu Dozvuky schytal pár faciek, ma znovu začal intenzívnejšie prenasledovať pocit slovenského vákua. Ten ožije zvyčajne vtedy, keď dostanem zásah od silného filmového príbehu. Spočiatku som nevedel, odkiaľ sa tento pocit berie. Potom mi svitlo: silné príbehy prichádzajú vždy zvonku, doma varíme len riedke a chuťovo nejasné prívarky, ktoré sotva znesú čo i len základnú dezertnú úroveň kvalitnej filmovej energie.
Bežať maratón po prvý raz je asi pre každého životná udalosť. Odhodlanie zvládnuť desiatky kilometrov a dobehnúť je vtedy obrovské. Stojíte na štarte, čakáte na výstrel a potom dlhý pokus o spoluprácu (hraničiaci so zápasom) s vlastným telom, dušou, vôľou. Vy a vaše telo, srdce, pľúca, svaly, kĺby.
Možnosť napísať čítanky pre stredoškolákov som od prvého okamihu vnímal ako príležitosť pomôcť dobrej veci. Pod dobrou vecou som si predstavoval mladého človeka, ktorý si spolu s učiteľom číta zaujímavé texty, ktorý premýšľa o sebe, o ľuďoch a o svete, v ktorom žije či v ktorom by mohol žiť. Predpokladal som pri tom, že čítanie skvelých textov a rozhovory o nich budú naozaj parádnou šancou na to, aby sa mladí ľudia cítili na hodinách slovenčiny ako doma, lebo neznáme príbehy a osudy v riadkoch a odsekoch sa čítaním a úvahami stávajú im známym, vlastným svetom. Okrem toho som presvedčený o tom, že čítanky by mali byť štartujúcou knižkou na školskej ceste mladého človeka k utváraniu solídneho kultúrneho povedomia a čitateľského vkusu.
Anketa denníka SME o Cyrilovi a Metodovi v parlamente musela aj priemernému maturantovi zobrať posledné zvyšky ilúzií o vzdelanostnej úrovni našich politikov. So zatajeným dychom sme mohli sledovať rumencom zaliate tváričky, neisté pohľady a naoko sebakritické vytáčky poslancov. Jeden z nich dokonca na svoju obranu pripomenul svoje zásluhy o presadenie dvojkríža, svätožiary a iných náležitostí (ktorých?) do pamätnej mince. Bravo. Posolstvo politikov nemá chybu, len ho zhŕňam a zapisujem:
Ten film pozná asi každý. Uvádza ho apokalyptická scéna, v ktorej ohromný stroj pásmi drví nespočetné množstvo ľudských lebiek. Na prvý pohľad bežná sci-fi kilovačka. Kilá nábojov, litre krvi, bez gramu súcitu v robotickej kostre obalenej telom Arnolda Schwarzeneggera. Jednoducho klasika, o ktorej netreba veľa rozmýšľať, lebo človek napokon aj tak zvíťazí, je predsa len vytrvalejší a múdrejší a bystrejší a tak ďalej. Po ťažkom boji končí vraždiaci stroj v lise a Sarah Connorová smrteľne vystrašená definitívne uteká smrti z digitálnej lopaty.
Podať úspešný výkon za maturitným stolom je riadny záber. Môže sa zdať, že nie je jedno, na ktorej strane zeleného obrusu je vaše miesto. Pri zelenom stole môžete zažiť všeličo aj z tej na prvý pohľad ľahšej strany. Zvyčajne sa tešíte na koncert, v ktorom ladia všetky nástroje, tešíte sa, že budete počuť múdre tóny aj citlivé akordy. Ono oficiálne stretnutie na konci štúdia je asi najzážitkovejšia časť stredoškolského podujatia. Pre učiteľa i pre žiaka. Nikto nechce záverečné vystúpenie pokaziť, všetci sa svorne usilujú hrať tak, aby sa vzájomne nesklamali, aby si dopriali príjemný zážitok. Aspoň tak by to malo byť.
Každý rok nám zo stredných škôl odchádza okolo päťdesiatpäťtisíc absolventov. Je to skutočne veľké číslo, ak ho zmeriame skromnosťou nášho pracovného trhu a vysokým počtom nezamestnaných. Učitelia sú naštvaní, lebo pohľad na výplatné pásky im jasne ukazuje, že ich práca stále nemá v hlavách spoločnosti také dôstojné miesto, aké si zaslúži. A bonus na konci školského roka - opravný termín externej časti maturity sa časovo vracia späť. Lebo sa zopár nešťastníkov nevedelo dostatočne skoncentrovať a zvládnuť test na viac ako tridsaťtri percent z jazyka, na viac ako dvadsaťpäť percent z matematiky a viac ako dvadsaťpäť percent zo slohu.
To je čo za výmysel? Asi takáto reakcia prevládala u kolegov slovenčinárov, keď si v štátnom vzdelávacom programe pre gymnáziá prečítali, že so študentmi majú hovoriť o rozprávačovi. Presnejšie: o nespoľahlivom rozprávačovi.
Necítim sa byť povolaným na to, aby som sa staval do pozície múdreho radcu. Rád diskutujem o literatúre, osobitne s mladými ľuďmi neskazenými hŕbou vedomostí o dejinách a autoroch. Rád sa pýtam, rovnako som rád, keď sa pýtajú mňa. Veď položená otázka učiteľovi je v podstate prejavom dôvery a tichej vďaky. Pátos nabok. Vždy ma zamrzí, keď sa dozviem od kolegov, ako sa niečo nedá, že decká to nebaví a že v podstate ide o márnu prácu, lebo aj tak utečú k filmu alebo k hudbe. A literatúra ostane kdesi na streche. Skúsim preto v skratke:
Listoval som si v našej ústave a hľadal som tú nešťastnú formuláciu, o ktorej verejnosť mesiace diskutuje, aby pochopila prázdnu stoličku generálneho strážcu práva na Slovensku. Nič nové som nenašiel. Nové aj staré známe zistenie však stálo na konci Ústavy SR, kde sú podpísaní jej autori. Paradoxom rýdzo slovenským som schytal rovno medzi oči.
Táto veta zaznela v diskusii so študentmi o tom, prečo by čítanie literatúry malo byť dôležitou činnosťou v živote súčasného človeka. Odvtedy mi vytrvalo straší v hlave. Aj keď som romány a básne urputne bránil, na toto tvrdenie som bol naozaj krátky a iba ťažko som hľadal protiargument. Bol som teda zvedavý na pozadie tejto myšlienky. Vysvetlenie som dostal. Spakruky.
Pri sledovaní včerajšej tlačovej besedy Pavla Pašku som si spomenul na nemenovaného ministra kultúry Mečiarovej vlády, ktorý, skrytý pod baloniakom, uteká pred davom. Áno, mohli by sme tu hľadať mnoho spoločného a keby som chcel byť uštipačný, odporučil by som novinárom, aby na najbližšie stretnutie predsedovi parlamentu priniesli nejaký ten kabátik.
Študentov sme tam doviezli autobusom. Slúchadlá na krku, ruky vo vreckách, úsmevy a úškrny. Zrazu železná brána so železným nápisom.
13. novembra uplynuli presne dva roky od chvíle, keď zo života odišiel učiteľ a humanitný vedec František Miko. Dozaista patrím medzi mnohých, ktorí ľutujú, že sa s ním nemohli stretnúť v úlohe sústredeného poslucháča sediaceho vo vysokoškolskej lavici. Okrem toho verím, že máme na Slovensku početnú skupinu ľudí, ktorých zaujalo čítanie Mikových prác, aj keď u nás štúdium jazykovednej a literárnovednej spisby zrejme nepatrí k vyhľadávaným disciplínam.
Kým sa o vnútorných protirečeniach v politickej strane iba šepká, je to vlastne v poriadku, pretože šepotov je vždy veľa a nikto – ani rozumný politik, ani triezvy volič - im neprikladá zásadnú dôležitosť. Keď však predseda nahlas povie, že debata má viesť k posilneniu politickej strany, na voľačo dôležité zabúda. Konkrétne na to, že vynášanie názorových rozporov na svetlo sveta ešte žiadnu politickú stranu (ani inú spoločensko-záujmovú skupinu) neposilnilo. Skôr naopak.
Opoziční poslanci vo včerajšej parlamentnej diskusii znovu predviedli, akého rangu sú argumenty, ktorými chcú súperiť s vládnou stranou Smer-SD.
Viem, je to uletená predstava: nízky vlasatý chlapík so skazenými zubami a širokým nosom sedí za učiteľským stolom. Oblečený je do špinavých koží, tvári sa nechápavo, hoci ľudia, ktorí sedávajú na jeho mieste, zvyčajne pôsobia rozumne a čisto. Dojem neandertálca z dnešných učiteľov môžete mať z celkom iných dôvodov než z tupého výrazu tvárí alebo primitívneho odevu. Neandertálskym pachom totiž posmrdkávajú industrie (to je ten pravý archeologický výraz!), ktoré učitelia musia vo svojej práci používať.
Najdôležitejšie slovo, ktoré skloňujú asi všetky vysokoškolské učebnice pedagogiky a didaktiky, je slovo motivácia. Slovník hovorí, že motiváciou myslíme na pohnútky, ktoré podnecujú živú bytosť k určitej činnosti. Jasné ako letný deň. Motivácia je odpoveď na večnú študentskú a ľudskú otázku: Načo mi to bude?. Lenže učebnice, skriptá a prednáškové prezentácie na univerzite často zostávajú iba v rovine všeobecnej definície, ktorej zvyčajne chýba praktický základ, ukážka, príklad. Poďme naň.
Vraj sa jej hovorí mediokracia. Poznajú ju aj stredoškoláci: ak nie si v sociálnej sieti, vlastne nie si. Tvrdá a jasná pravda. Rozbieham defenzívny rozhovor: