Malá úvaha nad reformou slovenskej školy

Autor: Karel Dvořák | 11.7.2012 o 14:11 | (upravené 11.7.2012 o 14:40) Karma článku: 8,01 | Prečítané:  537x

Knihy vždy patrili do školy. V stredoveku napríklad boli nielen knižnice, ale aj skriptóriá (pisárne) súčasťou cirkevných učilíšť. Mám dokonca dojem, že aj slávna alexandrijská knižnica bol čímsi ako univerzitnou knižnicou. Je teda nutné – ak chceme reformovať slovenské školy –, aby sme žiakov a študentov „vpustili“ do sveta čítanej kultúry. Pritom je významným faktom, že čítanie je základnou technologickou výbavou, ktorá sa v škole vyučuje ako jedna z prvých kultúrnych zručností. Stačí sa opýtať prvákov na základnej škole.

Každý rok vypĺňam formulár o počte knižných jednotiek v našej školskej knižnici, píšem číslice, ktoré označujú počet vypožičaných kníh, podpisujem sa ako vyhotoviteľ. Napadlo mi pritom, či by nebolo lepšie podpisovať sa na preberací formulár, ktorým potvrdím príjem knižných jednotiek v rámci školského knižničného systému. Keď sa budem podpisovať, budem myslieť na to, že Kristián vo štvrtej triede môže mať radosť – poštou mu prišli Križiaci od Henryka Sienkiewicza. Piatakovi Marošovi príde vydanie sci-fi poviedok – požičal mi zaujímavú knižku, a preto som si povedal, že by nebolo od veci ponúknuť mu Isaaca Asimova či Raya Bradburyho. Jakub metalista bude určite po hodine listovať v encyklopédii Direkt!.
Pravdu má teoretik médií Neil Postman, keď v jednej svojej knihe píše, že istý druh informácií môžeme komunikovať len určitým druhom média. A uvádza krásny príklad o Indiánovi, ktorý sa snaží pomocou dymových signálov sformulovať filozofickú tézu. Cesta do sveta čítanej kultúry je príkladom stotožnenia sa s európskou kultúrou, ktorá je vybudovaná na základe gréckeho a latinského písma (tie zasa boli vybudované na fenickom základe). Obe európske písma sú výnimočné tým, že umožňujú používateľovi pomerne presne zaznamenávať abstraktné myslenie – to je dané predovšetkým hláskovou skladbou oboch písem. Dokladom tejto výnimočnosti je okrem toho aj hodnotová a výrazová pestrosť európskej literatúry.
Význam písma v dejinách európskej a svetovej kultúry podčiarkuje fakt, že tradičnou hranicou medzi pravekom (prehistorický obdobím) a starovekom (prvým historickým obdobím) je vyvinutie písma. Hoci (hláskové) písmo nevzniklo v Európe, na politické, hospodárske a kultúrne dianie v Európe malo mimoriadny vplyv. Na dôkaz stačí uviesť moc stredovekej cirkvi, ktorá bola založená predovšetkým na čítanom poznaní (Ecov román Meno ruže umelecky určuje charakter a riziká čítaného poznania; dosiaľ nepovšimnutou epizódou je v tejto súvislosti motív tlačiarskeho stroja v románe Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži). Nie náhodou prichádza k slovu reformácia v krajine Jána Gutenberga, kde sa za hlavnú normu jazyka považuje preklad a vydanie Biblie. Postavenie autora prekladu v súčasnej nemeckej kultúre netreba zoširoka zdôrazňovať. Príklady z európskej histórie by som mohol takto vrstviť ešte dlho. Pre nás z tohto poznania vyplýva, že prvým historicky kultúrnym človekom je homo legens, čitateľ. Orientáciou modernej výchovy a vzdelávania by potom – v nadväznosti na pôvod a štruktúru európskej kultúry – malo byť „technologické“ rozvíjanie detí a mládeže. Rozvinuté čitateľské schopnosti a zručnosti sú dôležitým kultúrnym aparátom, ktorý umožňuje človeku trvalo sa učiť, v starogréckom slova zmysle umožňuje „prechod od neznalosti k múdrosti, od nedostatku k hojnosti, od chýb k dokonalosti, od nebytia k bytiu.“ (J. Dewey)
Čítanie ako jedinečná ľudská forma vnímania je spôsobom („žánrom“) učenia sa. Tu niekde sa dajú nájsť niektoré príčiny postavenia človeka v štruktúre biologických druhov. Dá sa povedať, že čítaním sa človek stáva kultúrnym, t. j. spoločenským: „Stojí za pozornost, že jakmile se předchůdci člověka stali společenskými (a k tomu pravděpodobně došlo již ve velmi raném období), vzrostla jejich schopnost napodobování, úsudku a zkušenosti a pozměnila jejich duševní vlastnosti do takové míry, že u nižších živočichů po nich můžeme nalézt jen stopy.“ (Ch. Darwin) Čítanie ako kľúčová školská aktivita je potom takým nástrojom zospoločenštenia človeka, ktorým sa rozširuje schopnosť napodobňovať (gr. mimézis), schopnosť myslieť (Descartovo Cogito ergo sum.) a schopnosť znakovo uchovávať prežité.  Zdôrazňovaním čítania a orientácie obsahovo reformovaného vyučovania (školskej komunikácie) na svet čitateľského kontaktu s vecným a umeleckým poznaním súčasne zdôrazňujem ľudskú a spoločenskú povahu vyučovania. Mám pritom na mysli – neutopicky konštruované – vyučovanie založené na princípoch čítanej kultúry, z ktorého sa možno urobiť „cosi takového, co disponuje člověka k tomu, aby rozuměl světu, ve kterém žije, aby chápal, že tento svět není jen cosi samozřejmého a daného, ale cosi živého, oč se je třeba starat, aby to nepropadlo zničení.“ (Z. Pinc); vyučovanie sa môže stať komunikáciou cez napísaný text a komunikáciou o texte – odporúčanom, zaujímavom, hodnotnom, ľudskom, jednoducho takom, ktorý vedie k aktívnemu (komunikačnému) uchovávaniu a rozvíjaniu hodnôt ľudského poznania.
Aj dnes patria knihy do školy.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?