Vidíte ma? Počujete ma? Pýtate sa ma? Odpovedáte mi? Áno? Naozaj nie som?
Ste, ale...nie celkom.
Známky, ktoré píšem do klasáku, sú ozajstné, celé. Som teda len polovičný? A ktorá časť mi chýba? (Cítim, že sa usmievam).
No, vieme o vás málo.
A čo by ste chceli vedieť?
Hocičo....
Naozaj hocičo?
No...čo počúvate, čo sa vám páči, čo máte rád, kde ste boli a ako to tam vyzeralo.
A načo vám to bude?
Iba tak, aby sme vedeli...
Nestačí, keď sa o tom porozprávame?
To je iné...
(Myslím si): Polovičné?
Vidia, že lapám po dychu. Dialóg je na konci. Asi som sa naozaj neubránil. Asi naozaj nie som kompletný. Antisociálny invalid, ktorému chýba virtuálny klon.
A vraj učiteľ.