Dve vety Františka Mika

Autor: Karel Dvořák | 14.11.2012 o 18:30 | (upravené 14.11.2012 o 21:12) Karma článku: 9,20 | Prečítané:  717x

13. novembra uplynuli presne dva roky od chvíle, keď zo života odišiel učiteľ a humanitný vedec František Miko. Dozaista patrím medzi mnohých, ktorí ľutujú, že sa s ním nemohli stretnúť v úlohe sústredeného poslucháča sediaceho vo vysokoškolskej lavici. Okrem toho verím, že máme na Slovensku početnú skupinu ľudí, ktorých zaujalo čítanie Mikových prác, aj keď u nás štúdium jazykovednej a literárnovednej spisby zrejme nepatrí k vyhľadávaným disciplínam.

S Františkom Mikom som dlhý čas žil iba v textovom kontakte. Uchvátenie z jedinečného pohľadu na ľudskú komunikáciu ma priviedlo k potrebe získať a prečítať všetko, čo napísal (bola a je to vskutku nadľudská ambícia, keďže Mikovo prvé ucelenejšie dielo vyšlo už roku 1955) a dodnes viem o mnohých textoch, ktoré detailnejšie nepoznám. Čím viac som spoznával jeho dielo, tým intenzívnejšie som túžil po osobnom stretnutí – išlo vlastne o prostú túžbu viesť aspoň chvíľu rozhovor so skutočnou (vedeckou) hviezdou. A podarilo sa.

Nebolo ťažké zistiť, kde pán profesor býva. Nevedel som však nájsť vhodný spôsob, ako sa s ním spojiť. Napísal som teda najskôr list, potom som na tú istú petržalskú adresu posielal vlastné práce v nádeji, že ich adresát nebude chápať ako dotieranie.Jedného dňa mi napokon zazvonil telefón. Ozval sa príjemný hlas pani Kornélie, manželky pána profesora, ktorá mi oznamovala, že môžem prísť v piatok, najlepšie by vraj bolo, aby som prišiel dopoludnia okolo jedenástej. Poďakoval som a prisľúbil som, že určite prídem. Kúpil som kyticu kvetov a v sprievode študentky, ktorá je v Petržalke doma, som vyrazil na dlho očakávané stretnutie. Cestou som si potichu sumarizoval, čo všetko sa opýtam, čo všetko viem a čo chcem vedieť.

V obývačke sme sedeli traja, pán profesor s manželkou a ja (neuveriteľné!), hneď som teda spustil, kto som, čo som, čo som čítal, čo ma zaujíma: Pokladáte sa za štrukturalistu? S kým sa vám najlepšie spolupracovalo? Čo práve čítate? Je vám bližšia jazykoveda alebo literárna veda? Kto bol vaším vzorom? Vysypal som zo seba fúru otázok, skoro na všetky som dostal odpoveď. Pán profesor veľa nehovoril, usmieval sa, chvíľu súhlasne kýval hlavou, potom zrazu vstal a naznačil mi, aby som šiel s ním.

Vošli sme do skromne zariadenej pracovne (tak aj tu to všetko vznikalo!) naplnenej knihami. Jednu z nich zobral do rúk: „Tento na to šiel dobre, ale veľa mu uniklo.“ Potom pristúpil k polici, vytiahol novučičkú Frazeológiu v škole a povedal: „Počkajte, napíšem vám do nej.“ Na chvíľu sa vzdialil, aby potom prišiel, odovzdal mi knižku a potriasol rukou. Keď som opúšťal Petržalku, sám seba som sa pýtal: Bolo to naozaj? Áno, bolo. A naozaj.

Z toho stretnutia mi utkveli najmä dve Mikove vety:

Štruktúra je mŕtva. Človek žije v dvoch polohách: sám a s niekým.

Ďakujem, pán profesor.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?