Nespoľahlivé rozprávanie v stredoškolských laviciach?

Autor: Karel Dvořák | 15.5.2013 o 15:46 | (upravené 15.5.2013 o 15:53) Karma článku: 11,00 | Prečítané:  2264x

To je čo za výmysel? Asi takáto reakcia prevládala u kolegov slovenčinárov, keď si v štátnom vzdelávacom programe pre gymnáziá prečítali, že so študentmi majú hovoriť o rozprávačovi. Presnejšie: o nespoľahlivom rozprávačovi.

Nespoľahlivého rozprávača mali teoretici západnej literárnej vedy na stole od roku 1961, keď sa ho po prvý raz pokúsil objasniť americký literárny vedec Wayne C. Booth. Samozrejme, nové vedecké poznatky zo Spojených štátov amerických mali v tom čase a ešte aj dlho potom vstup na slovenské univerzity zakázaný. Kontakty so svetom literárnovedného poznania na opačnej strane boli ojedinelé, skôr výnimočné. Po revolúcii sa brány západného vedeckého poznania otvorili, no dobehnúť zameškané sa nepodarilo dodnes (stačí nahliadnuť do informačných listov predmetov o literatúre na našich univerzitách). Rozruch okolo nespoľahlivého rozprávača je v stredoškolskej literárnej výchove iba dodatočným dokladom onoho meškania a – nerád to hovorím – zaostávania. Niet sa potom čo čudovať, že väčšine budúcich učiteľov literatúry, ktorí v minulom storočí sedeli v slovenských vysokoškolských laviciach, sa ani nesnívalo o prostriedkoch literárnej manipulácie s čitateľom. Rozhorčenie nad nespoľahlivým rozprávačom ako vyučovacej téme malo z tohto hľadiska svoje opodstatnenie. Veď ako má učiteľ učiť o niečom, o čom sám nemá dôkladnejšie znalosti?

Otázky, ktoré mi z danej situácie vyplynuli a už dlho mi vŕtajú v hlave, znejú:

Nestačí, keď budeme so stredoškolákmi hovoriť len o rozprávaní, ktoré je poznačené subjektívnymi danosťami rozprávača?

Aký význam môže pre stredoškoláka mať vedomosť o tom, že udalosti v umeleckom príbehu mu nemusia byť podané pravdivo a že spisovatelia sa môžu s čitateľmi zámerne pohrávať?

Začnem druhou otázkou. Zásadný. Najmä vtedy, ak túžime po tom, aby sa v stredoškolských laviciach objavila súčasná slovenská literatúra. Kapitáňová, Balla, Macsovszky, Hvorecký, Kompaníková, Rankov, Klimáček, Dušek, to je len letmý výpočet autorov, ktorí mi napadli v spojitosti s prózami založenými na originálnych rozprávačských stratégiách a postupoch. Úprimne, neviem si predstaviť napríklad diskusiu o próze Daniely Kapitáňovej Kniha o cintoríne (aby som uviedol naozaj typický príklad) bez zmienky o nespoľahlivom rozprávaní, o tom, že text, ktorý spolu čítame, je hlboko poznačený mentálnou obmedzenosťou rozprávača. Bez zasväteného partnera, ktorý má solídne vedomosti o stratégiách rozprávania v literárnych príbehoch, si možno iba ťažko predstavovať zmysluplný kontakt dozrievajúceho čitateľa s modernou či postmodernou prózou. A to ešte nehovoríme o svetovej tvorbe. Len asociatívne: Vonnegutove Galapágy, kde rozpráva mŕtvy námorník? Alebo Alex v Mechanickom pomaranči Anthonyho Burgessa? Alebo Salingerov Holden Caulfield či Nick Twisp C. D. Payna? A staršie diela? Môže byť Agatha Christie a jej Vražda Rogera Ackroyda, kde príbeh podáva sám vrah?

No dobre, a čo majú z vedomosti o nespoľahlivom rozprávaní stredoškoláci vôbec? Aký úžitok čaká na tých stredoškolákov, ktorí neplánujú venovať svoj profesionálny život literárnym príbehom? Prvú otázku si takto nechtiac rozširujem. Spoločnú odpoveď možno hľadať vo vnímaní mediálnej komunikácie a populárnej filmovej tvorby.

Obidve tieto sféry si vyžadujú pripraveného príjemcu. Pri sledovaní mediálnych produktov – publicistiky, reklamy, politických diskusií – je zložité (niekedy nemožné) rozlíšiť fakt od názoru, údaj od hodnotenia, vecnú realitu od virtuálneho výmyslu. Mediálni mágovia rátajú so zmyslovou a komunikačnou obmedzenosťou príjemcov, využívajú ju vo svoj prospech (veď prečo nie?), potichu počítajú s tým, že príjemcovia dôkladne neodkódujú účelovo spojené či rozdelené informácie. Nespoľahlivé rozprávanie môže byť ukážkovým príkladom potrebnej prípravy mladých ľudí na frekventované stretnutia s mediálnou manipuláciou, Áno, presne tak, myslím práve na tie šikovne ohlupujúce programy, ktoré sa tešia zúfalo masívnej popularite. Vedomie mladého stredoškoláka, že nie všetko, čo vníma (v našom prípade číta), je realita a pravda, môže rásť teda aj tak, že mu ponúkneme literárne texty s podozrivo ladeným rozprávaním, ktoré obsahuje zjavné či skryté rozpory, úplné i neúplné informácie, zámerné či mimovoľné nepresnosti. Nespoľahlivé rozprávanie ako znalosť získaná v škole môže prispieť ku komunikačnej odolnosti študentov a k budovaniu istého „ochranného“ odstupu od sveta mediálnej manipulácie a cieleného zavádzania.

Medzi mladými netreba dlho hľadať a rýchlo natrafíte na smädných filmových fanúšikov. Vo filme majú tvorcovia skutočne pestrý výber spôsobov, ako stvárniť a podať príbeh. Nespoľahlivé rozprávanie tu ľahko nájdeme. Žiarivým príkladom je film Divosi (réžia: Oliver Stone), ktorého dej má divák vnímať z pohľadu Ofélie (Blake Lively). Film má dva konce. Jeden je výsledkom želania rozprávačky, druhý výsledkom jej filmového života. Nespoľahlivosť priam učebnicová. Iný príklad? Memento Christophera Nolana? Zámerne spomínam filmy, ktoré sú dostupné a medzi mladými známe a populárne. A čo Vo štvorici po opici, kde sa hrdinovia cez grotesknú kombináciu nejasných indícií dopracúvajú k svojim zážitkom? Iste viete sami vymenovať ďalšie filmové diela, v ktorých režiséri pracovali s príbehom tak, že diváka zavádzali umelecky rafinovaným a pritom eticky akceptovateľným spôsobom.

V súčasnosti je nespoľahlivé rozprávanie úspešne rozpracovaným prostriedkom interpretácie umeleckých diel. Navyše, dnes už naozaj nie sme odkázaní na limitované znalosti z čias vysokoškolského štúdia (podčiarkujem pri tejto príležitosti, že zaschnutý atrament na magisterskom diplome z nás učiteľov nerobí, ale je to najmä profesionálny životný program založený na štúdiu). Verím, že sa nespoľahlivé rozprávanie stalo už tradičnou témou na seminároch z teórie literatúry. Rovnako som presvedčený, že aspoň základné(!) zoznámenie sa s nespoľahlivým rozprávaním v stredoškolských laviciach vytvorí zázemie na to, aby absolventi stredných škôl jednak lepšie rozumeli umelecky originálnym príbehom v literatúre či filme, jednak lacno nerezignovali pred silou masmediálneho infotainmentu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?