Najviac ma trápi, že si súčasný minister dostatočne neuvedomil, že administratívna prísnosť a obsahová náročnosť maturity sú celkom konkrétnymi nástrojmi, ako v očiach maturantov, rodičov a verejnosti vôbec posilniť postavenie učiteľov a škôl.
Najskôr k tej úradno-termínovej prísnosti. Pocitovo chápem rodičov, ktorí sú nešťastní z neúspechu svojich potomkov i z toho, že maturitný výprask ich dieťaťu predĺži cestu za úplným ukončením stredoškolského štúdia. Na druhej strane si treba položiť otázku: ak maturant nezvládne test na potrebný počet percent, nie je to dostatočný signál, že s jeho znalosťami to je naozaj biedne a skutočne nedostatočné? Prečo by mali školy pod ministerskou gesciou ustupovať neznalosti a neschopnosti? Čo maturanti robili počas štúdia, že z tridsiatich otázok v teste z matematiky nezvládnu ani desať alebo z testu zo slovenského jazyka a literatúry správne neodpovedia na dvadsaťdva otázok zo šesťdesiatich štyroch? Viem, že to musí byť peklo pre študenta, ktorý má ukončiť štúdium o rok neskôr ako jeho spolužiaci. Ale aký zmysel má potom učiteľská snaha vychovať dospelých ľudí, ktorí majú v ďalšom živote prevziať zodpovednosť za svoje chyby a zlyhania? Skrátením opravného maturitného obdobia iba ďalej živíme ilúziu, že neúspešný maturant sa počas niekoľkých týždňov v predmete zdokonalí natoľko, že odpovie na viac než úbohých dvadsaťpäť či tridsaťtri percent.
A obsahová náročnosť? Na našich školách majú učitelia k dispozícii stovky úloh v maturitných testoch z minulých rokov. Je nad slnko jasnejšie, že každý zodpovedný a racionálny učiteľ tieto testy využíva ako prípravné cvičenia, ktoré majú podporiť schopnosť maturantov zvládnuť externú skúšku. Okrem toho, dnešní maturanti majú k dispozícii natoľko presné a konkrétne informácie o obsahu a priebehu maturity, že sa musíme chytať za hlavy, ak aj po mnohých hodinách zameraných na maturitné testovanie marcovú skúšku úspešne neabsolvujú. Čo budú títo maturanti robiť v reálnom živote, napríklad pri pohovoroch o prijatí do zamestnania? Máme v nich udržiavať predstavu, že aj vtedy príde ministerský čarodejník a presvedčí zamestnávateľov, aby ustúpili, zľahčili, skrátili? Neriskujeme, že oveľa vážnejšie zlyhanie príde vtedy, keď sa rozhoduje o pracovnom zaradení budúceho maturanta a potom aj o jeho spoločensko-ekonomickom prínose? Kde je potom podstata toľkokrát deklarovanej ambície pripravovať absolventov škôl na aktívne a hodnotné pôsobenie na trhu práce?
Miesto toho, aby minister Čaplovič a ľudia v Národnom ústave certifikovaných meraní vzdelávania uvažovali o percentuálnom zdvihnutí hranice úspešnosti (na začiatok by možno stačilo zdvihnúť z 25 na 30 resp. z 33 na 40), máme dnes na stole škandalózny a už odhlasovaný návrh. Ten vracia do zrýchlenej maturitnej hry aj tých, ktorí na maturitu nemajú a potrebujú naozaj dostatok času na to, aby ju úspešne zvládli. Je fascinujúce, že kvôli necelým dvom percentám neúspešných maturantov musia poslanci zmeniť zákon, ktorý bol prvým výraznejším pokusom o posilnenie vážnosti a dôležitosti vzdelania u nás.
Ústupok, ktorý minister Čaplovič a jeho poslanci urobili, je v príkrom rozpore so zdravým rozumom i s cieľom programového vyhlásenia súčasnej vlády sústrediť sa „na rast úrovne a kvality vzdelávania všetkých občanov s dôrazom na mladú generáciu, na rozvoj a využívanie vedomostného a tvorivého potenciálu so zvýšením požiadaviek na adaptabilitu a odbornú zdatnosť ľudí.“ (Programové vyhlásenie vlády na roky 2012-2016, časť Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra)
