reklama

Pohyb do školy

Keď vojdete do obyčajnej školskej triedy, nič vás neprekvapí. Veď ten pohľad dobre poznáte z mladých čias: tabuľa, katedra, lavice, stoličky. Veľa stoličiek. Akoby sa v škole drilovalo predovšetkým sedenie. Áno, riešenie rovnice alebo vnímanie básne si asi naozaj vyžaduje pokoj, ktorý človeku poskytuje sedenie v lavici. Napriek tomu mi nedá nepovedať, že naši mladí veľkú časť vyučovania a študentského života presedia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Z pohľadu začiatku európskeho školstva ide o pozoruhodný jav. Spomeňme si na aténsku školu, ktorá bola založená na rozvíjaní človeka v zmysle ideálnej rovnováhy telesného a duševného života. Viem, nebolo to ani vtedy ideálne, no škola v Aténach bola chvíľou učebného prázdnenia (to je vlastný preklad slova, ktorým dnes voláme vzdelávaciu inštitúciu) medzi telesnými cvičeniami. Od tých čias vyučovanie – a nielen u nás – urobilo skok: pohyb je rezervovaný pre telesnú a športovú výchovu, ktorá predstavuje pohybovú prestávku medzi hodinami (dúfam) prevažne aktívneho sedenia. Ak k tomu pridáme stravu-nestravu, ktorú deťom ponúkajú školské bufety a jedálne, no povedzte, aký človek môže vzísť z takto nastaveného a inštitucionálne regulovaného životného štýlu? Myslím, že môže ísť jedine o osobu, ktorú v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti čakajú vážne zdravotné problémy (ich vymenúvanie by zabralo veľa textu, preto rátam s čitateľom, ktorý ich ľahko doplní).
Pritom spomienky na pohyb v škole patria k najživším a najpríjemnejším. Keď spomínam, myslím na loptičku, ktorá preletela školský plot a my sme museli hľadaním prerušiť obľúbené známkovanie hodu kriketkou. Myslím na basketbalový turnaj, v ktorom sme ako prvá trieda v histórii gymnázia nastrieľali viac ako sto bodov za zápas (Jordan by bol určite na nás hrdý a s úsmevom by nás tľapkal po pleci). Dodnes si pamätám čas, za ktorý som zabehol tisícku (Murakami asi vie, na čo som vtedy myslel). Reprezentovať školu vo volejbale? Jasné, ideme, vyhráme, hýbeme sa, nesedíme, naháňame sa, potíme sa, prihrávame, žijeme. Dokonca aj počas akademického týždňa, keď sme mali zhrnúť všetko naučené, sme relaxovali pohybom. Pohyb sme v škole dostávali spolu s rovnicami, básňami, spolu so znalosťami o minulosti, o Zemi, o prírode, o človeku. Bola to práve škola, ktorá z nás robila ľudí v pohybe, ľudí, ktorí chcú žiť a chcú vedieť žiť. 
Áno, aj vtedy sme mali tabuľu, katedru, lavice, stoličky. Veľa stoličiek. Veľa hodín sedenia. Niekedy sme ani obsedieť nevedeli. Škola nám okrem vedomostí prinášala radosť z telesného pohybu, potešenie z dobrej prihrávky, z trojbodového hodu, z vydareného smeča, z lepšieho času na stovke. Vedeli sme to a aj preto sme do školy chodili v podstate radi. Vtedy sme si neuvedomovali, že pohyb v škole v nás nenápadne živí ducha aténskej vzdelanosti. Vtedy som ešte nevedel, že budem učiť mladých ľudí, ktorí sa hýbu neradi a málo. Vtedy som netušil, že si budem lámať hlavu nad tým, ako mladým dopriať viac radosti z pohybu a zo života v škole, no mimo školských lavíc. Dnes už viem, že do školy treba priniesť viac pohybu a viac aktívneho života. Lebo je fajn, keď mladý človek chodí do školy rád.

Karel Dvořák

Karel Dvořák

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Učiteľ, čitateľ, šachista. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáO školeSúkromnéSpoločenské

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu