Karel Dvořák
Päť tipov učiteľom dejepisu
Kritické myslenie je slovné spojenie, ktoré sa objaví skoro vždy, keď dôjde na cieľ školy a vyučovania. Tu pôjde o dejepis – predmet, v ktorom ide o učenie sa pomocou odhaľovania skutočného príbehu.
Kritické myslenie je slovné spojenie, ktoré sa objaví skoro vždy, keď dôjde na cieľ školy a vyučovania. Tu pôjde o dejepis – predmet, v ktorom ide o učenie sa pomocou odhaľovania skutočného príbehu.
O médiách sa zvykne hovoriť, že nám nehovoria to, čo si máme myslieť, ale to, o čom máme premýšľať. Platí to aj o spravodajstve televízie Markíza. Stavila na istotu - Ježiš a Satan na dverách skrine - to zaujme.
Predstaviť Ťapákovcov šesťnásťročným ľuďom tak, aby ich dielo zaujalo a súčasne aby sa pomocou neho niečo naučili – to je riadna nálož.
Keď prichádzate k miestu, nemusíte mať pocit niečoho magického alebo zázračného. Čudné slovo Pashupatinath je iba prázdnym súborom vo vašej pamäti.
V médiách bolo svojho času počuť, že vyučovanie slovenského jazyka a literatúry bude odsúdené na útrpnú nudu. Vraj preto, že učitelia majú klásť väčší dôraz na vyučovanie jazyka než na vyučovanie literatúry.
Začalo sa to Timothym Snyderom. Jeho Krvavé územie bolo šokujúcim zážitkom. Minulosť krutosti v koncentrovanej podobe. Varovný prst pred hnedou aj červenou ideológiou, ba viac, pred ideológiami vôbec. Hneď vzápätí Krutý kontinent.
K rozhodnutiu skočiť z lietadla môže človeka priviesť všeličo: stávka v krčme, neznesiteľný pocit nudy, lekársky potvrdená nízka hladina adrenalínu. Alebo to rozhodnutie urobí niekto za vás. To bol môj prípad.
Mladá generácia hlúpne a trend hlúpnutia bude pokračovať. S takýmto presvedčením sa môžete stretnúť, keď chvíľu diskutujete s učiteľmi, napríklad počas prestávky medzi maturitnými odpoveďami.
Umelca možno úspešne potrestať tak, že z jeho diela urobíte príkaz. Keby mojej generácii v škole nadiktovali Metallicu alebo Nirvanu, asi by sme sa tiež každú chvíľu zháčili, napríklad pri rockovom kole v piatok na diskotéke.
Poslanecká diskusia v parlamente sa nemôže nikomu súdnemu páčiť. Nemôže sa páčiť ani jej téma, ani jej úroveň. Zlosť a hnev jednoducho vedú k rýchlym úsudkom a urážajúcim slovám. A pritom, nech už sa deje čokoľvek, národná rada by mala byť ukážkou zvládania a riešenia politických konfliktov.
Čo je slovenská hudba? Tá, ktorá vznikla na našom území? Čiže Poliak, ktorý si brnkal na gitare pod Chopkom a zložil by pieseň, aby ju večer zahral kamarátom pri víne, ten je autorom slovenskej piesne? Alebo vari slovanskej? Či dokonca európskej?
Bol to dlhý a príjemný sen. Magická propagácia, žiarivé fotoaparáty, rýchle rozhovory. Mytologický príbeh vo vysokej politike, nečakané zvraty deja, originálne charaktery. Prilákať ľudí so záujmom o dejiny, stredovek, literatúru – to je mediálne bezproblémové. Problém prichádza, keď sa cestou tohto lákania stane internet. Jeho užívatelia totiž radi získavajú filmové novinky cestami, ktoré zdolajú len oni sami. Krik a vrava, ktoré chce vyvolať HBO svojimi ilúziami o informačnej bezpečnosti, tak utíchnu v pohodlí komunikačnej otvorenosti a mediálnej slobody.
Ivan Gašparovič väčšinou ochotne využíval príležitosť demonštrovať svoju fanúšikovskú dušu a navštevoval našich hokejistov v kabíne. Hokejisti navštívili fanúšikovsky nenápadného prezidenta Kisku v Grasalkovičovom paláci. A nie hocijakí hokejisti.
Je vynikajúce, že využívate dejepisne nasmerovanú súťaž ako overený spôsob rozvoja mladých. Veď je to spojenie historického poznania, jazykovej tvorivosti a súťaživosti. Povedané floskulou – využívate medzipredmetové vzťahy. Navyše, pozitívne ovplyvňujete kultúrnu identitu svojich študentov tým, že im dávate príležitosť tvorivo spoznávať kritickú minulosť Slovenska. Pravdaže, nie je tajomstvom, že poslaním súťaže Cesty za poznaním minulosti 2015 je okrem iného prehlbovať „pozitívny vzťah mladej generácie k národným dejinám.“
Tento text by vlastne nemal vzniknúť. Môže totiž vyvolať dojem, že ešte nafúkne a zviditeľní dobre oživenú mediálnu bublinu. Za pokus to však stojí, najmä keď hneď na začiatku zaznie, že pôjde o vyfúknutie prázdna zo škandalózneho balónika.
Nazrieť aspoň jedným očkom do pracovných materiálov učiteľa občianskej výchovy môže byť niekedy inšpirujúce aj pre slovenčinára. Stalo sa mi to približne pred dvomi mesiacmi, keď som takýmto spôsobom objavil dokument Deti z Leningradskej stanice.
Po poslednej tlačovej konferencii ministra školstva mohlo niekomu zostať sucho v ústach. Minister školstva po boku generálneho riaditeľa Centra vedecko-technických informácií oznámil, že Slovensko vďaka vráteniu protónového synchrotrónu Rusku ušetrí okolo 900 000 eur a dodal, že na zakúpenie prístroja novšej generácie vyčlení skoro 15 miliónov. Je to iste výborná správa, dokonca aj vtedy, keď si pripomenieme, že neúspešnú realizáciu rusko-slovenského projektu viedol ministrov stranícky kolega. Ruská strana nám má vrátiť 900 000 a do novej mašinky zainvestujeme 2,25 milióna (15 % z celkovej ceny prístroja má pochádzať zo štátneho rozpočtu). Ani slovo o vedeckom projekte, ktorý by mal minister – z podstaty svojho úradu – ekonomicky zastrešovať.
Vošla do triedy. Prišla ako posledná. Tichým krokom pristúpila ku stolu s obálkami. Vlasy jednoducho upravené do vrkoča. Plachá blonďavá myška, ktorá sa rozhodla doštudovať za slovenským maturitným stolom.
Bežať maratón po prvý raz je asi pre každého životná udalosť. Odhodlanie zvládnuť desiatky kilometrov a dobehnúť je vtedy obrovské. Stojíte na štarte, čakáte na výstrel a potom dlhý pokus o spoluprácu (hraničiaci so zápasom) s vlastným telom, dušou, vôľou. Vy a vaše telo, srdce, pľúca, svaly, kĺby.
Možnosť napísať čítanky pre stredoškolákov som od prvého okamihu vnímal ako príležitosť pomôcť dobrej veci. Pod dobrou vecou som si predstavoval mladého človeka, ktorý si spolu s učiteľom číta zaujímavé texty, ktorý premýšľa o sebe, o ľuďoch a o svete, v ktorom žije či v ktorom by mohol žiť. Predpokladal som pri tom, že čítanie skvelých textov a rozhovory o nich budú naozaj parádnou šancou na to, aby sa mladí ľudia cítili na hodinách slovenčiny ako doma, lebo neznáme príbehy a osudy v riadkoch a odsekoch sa čítaním a úvahami stávajú im známym, vlastným svetom. Okrem toho som presvedčený o tom, že čítanky by mali byť štartujúcou knižkou na školskej ceste mladého človeka k utváraniu solídneho kultúrneho povedomia a čitateľského vkusu.