Karel Dvořák
Pomaľované vtáča – prehliadka zvrátenosti?
Asi to poznáte: sedíte za volantom, stojíte na križovatke. Kým naskočí zelená, zrakom sondujete okolie, autá, bilbordy. Vtom obraz detskej hlavy trčiacej zo zeme a vedľa nej havran.
Asi to poznáte: sedíte za volantom, stojíte na križovatke. Kým naskočí zelená, zrakom sondujete okolie, autá, bilbordy. Vtom obraz detskej hlavy trčiacej zo zeme a vedľa nej havran.
Na freudovskej psychoanalýze je najzábavnejšie, že všetko, čo človek robí, má podľa nej sexuálne pozadie. Anatómia sa vo Freudových časoch síce na školách preberala, ale tak, aby sa študenti pri spoznávaní ľudského tela ani náhodou nestretli s prísne tabuizovanou pohlavnou oblasťou telesnosti. Niet sa potom čo čudovať, že Sigmund podstatu života hľadal práve v záhrade so zakázaným ovocím.
Pretože všade dobre, doma najlepšie. Konečne, hlava moja nevedomá! Hoci to neznie celkom nevinne, doma sa občas cítim ako v cudzine a v cudzine občas ako doma.
Viem, že na tomto hrobe bolo už preliatych veľa sĺz, ale... ...hneď po tom, ako som od poľského príbehu Dozvuky schytal pár faciek, ma znovu začal intenzívnejšie prenasledovať pocit slovenského vákua. Ten ožije zvyčajne vtedy, keď dostanem zásah od silného filmového príbehu. Spočiatku som nevedel, odkiaľ sa tento pocit berie. Potom mi svitlo: silné príbehy prichádzajú vždy zvonku, doma varíme len riedke a chuťovo nejasné prívarky, ktoré sotva znesú čo i len základnú dezertnú úroveň kvalitnej filmovej energie.
Listoval som si v našej ústave a hľadal som tú nešťastnú formuláciu, o ktorej verejnosť mesiace diskutuje, aby pochopila prázdnu stoličku generálneho strážcu práva na Slovensku. Nič nové som nenašiel. Nové aj staré známe zistenie však stálo na konci Ústavy SR, kde sú podpísaní jej autori. Paradoxom rýdzo slovenským som schytal rovno medzi oči.
Pri sledovaní včerajšej tlačovej besedy Pavla Pašku som si spomenul na nemenovaného ministra kultúry Mečiarovej vlády, ktorý, skrytý pod baloniakom, uteká pred davom. Áno, mohli by sme tu hľadať mnoho spoločného a keby som chcel byť uštipačný, odporučil by som novinárom, aby na najbližšie stretnutie predsedovi parlamentu priniesli nejaký ten kabátik.
Kým sa o vnútorných protirečeniach v politickej strane iba šepká, je to vlastne v poriadku, pretože šepotov je vždy veľa a nikto – ani rozumný politik, ani triezvy volič - im neprikladá zásadnú dôležitosť. Keď však predseda nahlas povie, že debata má viesť k posilneniu politickej strany, na voľačo dôležité zabúda. Konkrétne na to, že vynášanie názorových rozporov na svetlo sveta ešte žiadnu politickú stranu (ani inú spoločensko-záujmovú skupinu) neposilnilo. Skôr naopak.
Opoziční poslanci vo včerajšej parlamentnej diskusii znovu predviedli, akého rangu sú argumenty, ktorými chcú súperiť s vládnou stranou Smer-SD.
Chalani,vždy som obdivoval šikovné ruky vojakov, ktorí s choreografickou presnosťou krútia, búchajú, žonglujú puškami. Sám by som to asi nikdy nedokázal. Najskôr by som si buď bajonetom očko vylúpol, alebo pažbou sánku dolámal. V telocvični by som to možno ako-tak potriafal, no pred zrakmi toľkých ľudí, koľkých mohlo vidieť oko diváka vo vysielaní našej spravodajskej televízie, by to malo najskôr tragické následky. Okrem toho priliehavé, no nepriepustné uniformy, na hlave brigadírka, teplo ako v sude. Borci, klobúk z hlavy dolu. A hlboký úklon.
Pred Zápasom alebo Prvý pupienokMyslím, že je to jasné. Áno, dnes to dokážem. Nedá sa inak. Mamka aj ocko vo Varšave videli, ako geniálne som hral. Neuer iba lapal po dychu a naprázdno mával rukavicami. Lahm prepletal nôžkami. Nestačilo. Ach, aké to bolo príjemné: cítiť vrúcne objatie mamy, ktorá so slzou v oku tlieskala mojim gólom. Jeden bol pre mamku, druhý bol pre otecka. Aj v Kyjeve im spravím radosť. Väčšiu. Dvojnásobnú. Iker, Neiker, z hrušky dolu. A každý gól dám do iného rohu. Nech to má grády. Už sa neviem dočkať. Ako napnem svaly.